Poistenie

Poistenie alebo asekurácia^[1] je efektívna forma tvorby a prerozdelenia peňažných fondov, ktorú vykonáva poisťovňa na základe tzv. poistných vzťahov ^[2]. Poistenie je prostriedok, ktorým sa straty niekoľkých poistených rozložia na všetkých poistených.

Pri zmluvnom poistení uzatvárajú zmluvné strany, nazývané poisťovateľ (=poistiteľ, poisťovňa) a poistník, poistnú zmluvu. Poistník následne platí poisťovateľovi poistné. Poisťovateľ preberá riziko a v prípade vzniku poistnej udalosti poskytne osobe nazývanej poistený (=poistenec) plnenie nazývané poistné plnenie. Poistený býva veľmi často totožný s poistníkom. Písomné potvrdenie o poistnej zmluve sa volá poistka.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Poistný vzťah

Delenie 1:

• komerčné poistenie/individuálne poistenie/súkromné poistenie - nie je kontrolované štátom, je komerčné, (spravidla) dobrovoľné
• sociálne poistenie v širšom zmysle - je kontrolované štátom, kryje sociálne riziká, je (spravidla) povinné; na Slovensku sa delí takto:
  • sociálne poistenie v užšom zmysle ^[3]:
    • dôchodkové poistenie
      • starobné poistenie
      • invalidné poistenie
    • úrazové poistenie
    • nemocenské poistenie
    • garančné poistenie
    • poistenie v nezamestnanosti
    • platenie poistného do rezervného fondu solidarity
  • verejné zdravotné poistenie ^[4]

Delenie 2:

• dobrovoľné poistenie/dobrovoľné zmluvné poistenie - poistenie uzavreté dobrovoľne
• povinné poistenie - poistenie, ktoré je povinné zo zákona:
  • povinné zmluvné poistenie - poistenie, ktoré je povinné zo zákona a vzniká uzavretím poistnej zmluvy; napr. povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
  • zákonné poistenie - poistenie, ktoré je povinné zo zákona, ale bez uzatvorenia poistnej zmluvy; sem patrí na Slovensku v súčasnosti len povinné sociálne poistenie [v užšom zmysle, t.j. povinné dôchodkové, povinné nemocenské, ... poistenie] a verejné zdravotné poistenie; do roku 2001 sem patrilo aj napríklad zákonné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla

Zmluvné poistenie môže znamenať: a) dobrovoľné zmluvné poistenie + povinné zmluvné poistenie, b) len dobrovoľné zmluvné poistenie.

Delenie 3:

• poistenie osôb/osobné poistenie - poistenie fyzickej osoby pre prípad jej telesného poškodenia, smrti, dožitia sa určitého veku alebo pre prípad inej poistnej udalosti
• majetkové poistenie A
  • poistenie majetku A/majetkové poistenie B - poistenie majetku pre prípad jeho poškodenia, zničenia, straty, odcudzenia alebo iných škôd, ktoré na ňom vzniknú (zahŕňa o. i. vecné poistenie, t. j. poistenie majetku B/majetkové poistenie C)
  • poistenie zodpovednosti za škodu - poistenie zodpovednosti za škodu vzniknutú na živote a zdraví alebo na veci, prípadne zodpovednosti za inú majetkovú škodu

(A, B, C označuje rôzne významy toho istého názvu.)

Delenie 4:

• životné poistenie (patrí pod poistenie osôb) - kryje riziko úmrtia a riziko dožitia
• neživotné poistenie - kryje ostatné riziká:
  • poistenie majetku A
  • poistenie zodpovednosti za škodu
  • iné (patriace spravidla pod poistenie osôb)

Podrobné ďalšie delenie životného a neživotného poistenia je uvedené v príloha zákona č. 39/2015 Z. z.

Delenie 5:

• rezervotvorné poistenie - účelom je tvorba rezervy na výplatu dohodnutých poistných plnení v budúcnosti (ktoré určite nastanú, napr. úmrtie, odchod do dôchodku)
• rizikové poistenie - prítomná je neistota, či poistná udalosť nastane

Delenie 6:

• výnosové poistenie/investičné poistenie - účelom je pri poistnej udalosti získať výnos ako dohodnutú finančnú čiastku, pričom jej výška nie je závislá od vzniku alebo rozsahu škody
• poistenie škody - účelom je je získať náhradu škody vzniknutej poistnou udalosťou

Delenie 7:

• krátkodobé poistenie - trvá maximálne 1 rok
• dlhodobé poistenie - trvá vyše roka
  • na dobu určitú
  • na dobu neurčitú (trvalé poistenie)

Delenie 8:

• jednoduché poistenie - pre jedno riziko
• združené poistenie - pre niekoľko rôznych rizík
• skupinové poistenie - pre skupinu subjektov alebo predmetov

Zdroje tejto kapitoly: ^{[5][6][7][8][9][10][11][12][13][14]}

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zdravotné poistenie

Legislatívne ho ošetruje Zákon o zdravotnom poistení. Zdravotné poistenie sprostredkúvajú zdravotné poisťovne, ktoré kontroluje kontrolný úrad, a to Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Zdravotné poisťovne, vykonávajúce svoju činnosť na území Slovenskej republiky, sú:

• Dôvera zdravotná poisťovňa
• Union zdravotná poisťovňa
• Všeobecná zdravotná poisťovňa

Bližšie informácie v hlavnom článku: Sociálne poistenie

Sociálne poistenie (vrátane dôchodkového poistenie, čiže I. piliera dôchodkového systému) legislatívne ošetruje Zákon o sociálnom poistení. Inštitúcia, ktorá vykonáva a sprostredkúva sociálne poistenie, je Sociálna poisťovňa.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dôchodkový systém

Bližšie informácie v hlavnom článku: Starobné dôchodkové sporenie

Bližšie informácie v hlavnom článku: Doplnkové dôchodkové sporenie

Legislatívne tieto poistenia ošetrujú dva zákony, a to Zákon o starobnom dôchodkovom sporení a Zákon o doplnkovom dôchodkovom sporení. Dôchodkové poistenie vykonávajú dôchodkové správcovské spoločnosti (DSS; II. pilier dôchodkového systému) a doplnkové dôchodkové spoločnosti (sú to zahraničné penzijné fondy, DDS; III. pilier dôchodkového systému). Medzi dôchodkové správcovské spoločnosti (DSS), ktoré majú oprávnenie vykonávať svoju činnosť na území Slovenska, patria:

• AEGON DSS, a.s.
• Allianz Slovenská DSS, a.s.
• AXA DSS, a.s.
• ČSOB DSS, a.s.
• ING DSS, a.s.
• VÚB - Generali DSS, a.s.

Všetky tieto spoločnosti sú členmi Asociácie dôchodkových správcovských spoločnosti, ktorá ich zastupuje vo vzťahu k štátu a zahraničným organizáciam.

Všetky poisťovne na slovenskom poistnom trhu zastupuje Slovenská asociácia poisťovní (SLASPO). Ako kontrolný orgán vystupuje Národná banka Slovenska (NBS).

Ľudia sa poisťujú už približne 4000 rokov. Prvé záznamy o poistení sú zachované približne z roku 2500 pred Kr. zo starovekého Egypta, kde sa poisťovali stavitelia pyramíd a kamenári s cieľom pokryť náklady na pohreb v prípade smrti. V okolí roku 2000 pred Kr. sa v Babylone poisťovali majitelia karaván. Poistenie fungovalo len v rámci tejto komunity – išlo o vzájomné krytie škôd. Na Ázijskom kontinente sa ako prví začali poisťovať starí Indovia, kde si takto chcela kasta obchodníkov poistiť úvery. Napriek tomu, že Čína bola veľmi rozvinutá krajina a tamojší úradníci viedli záznamy o rôznych sférach ľudského života, poistné záznamy sa nezachovali, preto nevieme, ako sa táto oblasť v Číne rozvíjala. V prímorských krajinách pri Stredomorí, ako bola Fenícia alebo Grécko, sa v 10. storočí pred Kr. vyskytovali najmä námorné pôžičky, v ktorých poistenie fungovalo ako odmena za prepravu – ak loď do cieľa nedošla, obchodník nemusel poplatok za poistenie zaplatiť. V Aténach sa správy o poisťovaní začínajú približne v roku 400 pred Kr.

S rozvojom obchodu v 11. až 12. storočí najmä v Dánsku, Porýnsku a Slezvicku začali vznikať bratstvá (gildy), ktoré združovali kupcov, a cechy, ktoré združovali obchodníkov. V rámci nich sa navzájom kryli škody. V 14. storočí bola v Pise podpísaná prvá poistná zmluva, ktorá mala písomný charakter. V tom istom storočí sa v Taliansku a Anglicku začalo rozvíjať zaistenie. V 15. storočí v Holandsku vzniklo dôchodkové poistenie, do Anglicka sa dostalo o jedno storočie neskôr. V 17. storočí taliansky bankár Lorenzo de Tonti zaviedol poistenie závislé od priemernej dĺžky života. V rámci toho zaviedol pojem pravdepodobná dĺžka ľudského života, tiež označované tontiny.

Všetky poistenia ponúkané do tohto obdobia boli dobrovoľné a týkali sa len niektorých pracovných odvetví.

V 14. storočí vznikajú postupne aj na území Slovenska bratstvá, cechy a gildy. Mali svoju vlastnú pokladnicu a členstvo v nich bolo na báze dobrovoľnosti. Vykonávali najmä charitatívnu činnosť a odškodňovali najmä škody spôsobené požiarom a prírodnými živlami. V 16. storočí vznikol tzv. Ríšsky policajný poriadok, ktorý sa zaoberal sociálnou pomocou. Pre získanie odškodnenia bole dôležité trvalé bydlisko.

Mária Terézia zaviedla tzv. Penzijné normály – bol to vlastne dôchodok, ktorý sa týkal štátnych zamestnancov. Vydala tiež Dekrét o mimoriadnych penziách a odmenách pre obľúbených radcov, dvorné dámy a úradníkov a ich rodinných príslušníkov. Financovala to zo svojho súkromného fondu. Tento dekrét neskôr jej syn, Jozef II., zmenil – mimoriadne penzie a odmeny boli vyplácané pri správnom vykonávaní povinností a za vernosť. Tieto financie vyplácala Dvorská komora. Jozef II. postupne zrušil mnohé cirkevné inštitúcie a z ich zhabaných majetkov vytvoril fondy, z ktorých boli vyplácané penzie učiteľom a duchovným. Neskôr rozšíril tento zoznam pomocou Dekrétu o dôchodkovom zabezpečení vojakov aj o vyslúžilých vojakov, invalidných vojakov a sirotách po vojakoch. Dekrét podobne zabezpečoval aj cirkevných predtaviteľov a učiteľov. Tí, a tiež ich rodinný príslušníci, mali nárok na starobný dôchodok a invalidný dôchodok.

Od 16. storočia existovala v banských mestách tzv. bratská pokladnica, kam baníci prispievali určitou čiastkou zo svojho platu. Renta im bola vyplácaná v prípade choroby, úrazu, invalidity a v prípade smrti bola vyplácaná ich rodinným príslušníkom. Príspevok do pokladnice však bol dobrovoľný. To sa zmenilo v 19. storočí, kedy Banský zákon nariaďoval zriadiť takúto pokladnicu v každom banskom podniku a členstvo bolo povinné.

V 19. storočí sa po vzoru banských pokladníc začalo rozvíjať svojpomocné sociálne poistenie pre priemyselných robotníkov pre prípad choroby, úrazu, invalidity. Po desiatich rokoch existencie sa tiež stalo povinné. Od roku 1907 sa povinné úrazové poistenie rozšírilo aj na poľnohospodársku oblasť.

V roku 1918 bol prijatý Nostrifikačný zákon, ktorý prikazoval premiestniť vedenie podniku, ktorý chcel na území Slovenska pôsobiť, na územie ČSR. Hoci už v roku 1914 pôsobilo na Slovensku 85 poisťovní, tak až v roku 1919 vznikla 1. Slovenská poisťovňa. Tá bola o tri roky premenovaná na Slovenskú poisťovňu. Ďalší prijatý zákon, Slovenský poistný regulatív z roku 1922, sa zameral na preberanie zákonov z Rakúsko-Uhorska.

V tomto období sa začalo deliť sociálne poistenie na dve hľadiská:

• vertikálne hľadisko – rozdeľovalo poistenie podľa druhov na:
  • nemocenské poistenie
  • úrazové poistenie
  • invalidné poistenie
  • penzijné poistenie – toto sa ďalej delilo na:
    • starobné poistenie
    • vdovské poistenie
    • sirotské poistenie
• horizontálne hľadisko – poistenie rozdeľovalo podľa profesijných skupín na:
  • verejní zamestnanci
  • súkromní zamestnanci
  • robotníci

V dôsledku hospodárskej krízy, a tým súvisiacim poklesom miezd, sa znížil počet prispevateľov do sociálneho systému. Následne vznikali obrovské schodky v hospodárstve. Východisko pre túto situáciu bola Novela zákona o sociálnom poistení z roku 1934, v rámci ktorej sa napríklad zmenil vek odchodu do dôchodku (zo 65 rokov na 60 rokov) a znížili sa dávky v prvých dňoch liečenia. V tom istom roku vyšiel aj zákon o štátnom dozore nad poisťovňami a zákon o poistnej zmluve, kde sa zjednotili právne úpravy ČSR kvôli zahraničným poisťovniam.

Počas Slovenského štátu, teda od roku 1939 boli všetky české poisťovne prevedené pod nútenú správu a zlúčené do jednej poisťovne TATRA. Toto obdobie malo pre slovenský poistný trh veľký prínos – začala sa rozvíjať poistná veda, vznikali prvé učebnice poistnej matematiky. Vplyvom 2. svetovej vojny sa rozvíjalo aj zaistenie, čo je vlastne poistenie poistenia.

V roku 1947 bol schválený Dekrét o znárodnení súkromného poisťovníctva, dôsledkom čoho bolo zriadených päť poisťovní národných podnikov. Zákon o národnom poistení z roku 1948 prijal na základe britského modelu trojpilierové financovanie dôchodkového poistenia (trojpilierové sa v tomto prípade chápe ako poistenci, štát a zamestnávatelia). Postupne sa začína znárodňovanie aj týchto piatich poisťovní. A tak o rok neskôr, v roku 1949, vzniká monopolistická Česko-Slovenská poisťovňa. Fondy zo znárodnených poisťovní sa využili na financovanie národnej poisťovne. Tieto fondy boli najskôr garantované štátom, ale časom sa stali súčasťou štátneho rozpočtu. Poistné sa stalo súčasťou dane zo mzdy. Celá sociálna sféra bola pod absolútnou kontrolou vlády. Na poistnom trhu tak približne na 40 rokov zanikla konkurencia.

V roku 1956 vyšiel Zákon o sociálnom zabezpečení, ktorý rozdelil pracujúcich obyvateľov do troch skupín:

• do 1. kategórie boli zaradené zamestnania pod zemou, vo vzduchu a v extrémnych podmienkach;
• do 2. kategórie boli zaradené fyzicky náročné práce, práce v sťažených podmienkach, chemické profesie a žeriavnici;
• do 3. kategórie boli zaradené všetky ostatné zamestnania.

Ľudí, patriacich do 1. a 2. kategórie, bolo približne 10%. Tieto dve skupiny boli finančne zvýhodnené – okrem vyššieho platu bol aj ich dôchodok dvakrát vyšší ako dôchodok ľudí z tretej kategórie. Priemerný dôchodok v tomto období bolo 46% z priemernej mzdy.

V roku 1968 sa monopolistická česko-slovenská poisťovňa rozdelila na Slovenskú štátnu poisťovňu a Českú štátnu poisťovňu. Rozdelenie fungovalo na základe trvalého bydliska.

Po roku 1989 nastáva demonopolizácia poistného trhu, zanikol monopol, obnovila sa konkurencia na poistnom trhu. Nastal výrazný rozvoj poistných vied.

• Poisťovníctvo
• Zdravotné poistenie
• Sociálne poistenie
• Životné poistenie
• Neživotné poistenie
  • Poistenie majetku
  • Povinné zmluvné poistenie

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.